Arcibiskup mons. Ján Bukovský

John Bukovský pôvodným menom Ján Fukna sa narodil 18. januára 1924 a počas svojho vrcholného kňazského postavenia medzi rímskokatolíckymi duchovnými sa stal až vyslancom Svätej stolice a pôsobil ako pápežský nunciom v Rumunsku a tiež v Ruskej federácii. Ako emeritný biskup pôsobil v pastorácii v Misijnom dome sv. Gabriela v Mödlingu v Rakúsku. Narodil sa pod Malými Karpatmi v obci Cerová, kde vychodil základnú školu. Od roku 1939 študoval v Misijnom dome Spoločnosti Božieho slova v Nitre, kde si urobil noviciát. Od roku 1944 prestúpil k verbistom. Maturoval v Bratislave roku 1945. Filozofiu študoval vo Vidinej. Roku 1947 odišiel do Spojených štátov amerických. Tam absolvoval štúdium teológie v Misijnom seminári Spoločnosti Božieho slova v Techny v štáte Illinois.

3. decembra 1950 ho vysvätili za kňaza a licenciát teológie získal na Katolíckej univerzite vo Washingtone. Medzi rokmi 1952 až 1954 prednášal v Techny. V rokoch 1954 až 1956 bol poslucháčom Pápežského biblického ústavu v Ríme. Tam dosiahol licenciát exegézy. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia ho povolali do Ríma, kde prevzal významné funkcie v ústredí rehole a zložil licenciát z exegézy na Pápežskom biblickom ústave. Ako profesor biblických vied po skončení štúdia pôsobil v Techny až do zvolenia za rektora roku 1967. Vtedy ho zvolili aj za poradcu a admonitora najvyššieho predstaveného Spoločnosti Božského Slova v Ríme. Od roku 1968 pracoval ako tlmočník delegácie Svätej stolice ba rokovaniach s vládou ČSSR.

Po roku 1973 sa stal trvalým pracovníkom Štátneho sekretariátu Svätej stolice v Rade pre mimoriadne cirkevné záležitosti, čo je obdoba ministerstva zahraničných vecí a postupne prevzal oddelenie pre Československo, Maďarsko, Rumunsko, Nemeckú demokratickú republiku , Bulharsko a Albánsko. V r. 1974-1989 bol spolutvorcom takzvanej východnej politiky – nového diplomatického prístupu Sv. stolice k socialistickým krajinám. 18.augusta 1990 ho Ján Pavol II. vymenoval za pápežského nuncia v Rumunsku a povýšil na titulárneho biskupa tabaltského. Biskupskú vysviacku prijal 13. októbra 1990 v Ríme. V Bukurešti John Bukovský vykonával diplomatické poverenie až do 20.decembra 1994, keď ho ustanovili za pápežského nuncia v Ruskej federácii. Keď dosiahol vek 75 rokov, opustil tento skúsený diplomat služby Svätej stolice. Ako člen Božieho slova žil arcibiskup v Misijnom dome v Mödlingu vo Viedni. Tu žil do roku 2006 a zvyšné roky prežil v Misijnom dome Spoločnosti Božieho slova v Techny.

John Bukovský patril k najbližším spolupracovníkom kardinála Agostina Casaroliho a spolupodieľal sa na formovaní „východnej politiky” vo Svätej stolici. Najskôr v službách Štátneho sekretariátu vo Vatikáne pracoval ako prekladateľ. Jazykové znalosti a odbornosť mu priniesli významné misie v bývalom Československu. Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. Jána Bukovského vymenoval za titulárneho arcibiskupa tabaltského a v tom istom roku ho vyslal ako prvého apoštolského nuncia po komunistickej ére do Rumunska. Tam mal arcibiskup Bukovský zásluhy pri riešení najťažšej otázky medzi Vatikánom a rumunskou vládou – návrat majetku naspäť Gréckokatolíckej cirkvi, ktorý komunistická moc dala pravosláviu. Od decembra 1994 bol John Bukovský nástupcom arcibiskupa Francesca Colasuonna vo funkcii nuncia v Ruskej federácii, v Moskve, kde zostal do konca roka 1999.

„Arcibiskup Ján Bukovský patril medzi veľkých svedkov politických a vnútrocirkevných premien vo východnej Európe v uplynulých desaťročiach.“

Dňa 18. decembra 2010 po ťažkej chorobe zomrel v Techny v USA o 7 hod. miestneho
času. Telo zosnulého arcibiskupa bolo prevezené na Slovensko. Zádušná svätá omša a pohreb arcibiskupa Mons. Jána Bukovského bol 3. januára 2011 o 11,00 hod. v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Nitre na Kalvárii. Telesné pozostatky zosnulého arcibiskupa Bukovského spočinú v krypte kostola.


Profesor Ján Oravec

Narodil sa 1. júna 1922 v chudobnej robotnícko-roľníckej rodine. Ľudovú školu vychodil v Rozbehoch. Otec – tesár a ľudový hudobník – vzbudil vo svojom synovi záujem o rodnú reč. Skromný tichý, ale bystrosťou nápadný chlapec zdedil po otcovi ešte jednu prednosť: lásku k ľudovej hudbe a spevu. Najskôr sa od otca naučil hrať na harmonike a neskôr na organe. Keďže v rozbežskom kostole vtedy ešte organ nemali, nikdy neodmietol príležitosť zahrať a zaspievať si v kostole v Cerovej.

Skúšku dospelosti zložil v roku 1942 na Štátnej slovenskej učiteľskej akadémii v Bratislave. Už počas vysokoškolského štúdia na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (ktoré absolvoval externe), spolupracoval s dialektickým oddelením Jazykovedného ústavu SAV vo výskume západoslovenských nárečí. Po skončení vysokoškolského štúdia pôsobil najskôr ako stredoškolský učiteľ, potom začal pracovať v Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied. Popri výskumnej práci externe prednášal na vysokých školách v Bratislave a Prešove, spolupracoval pri tvorbe učebníc slovenčiny pre základné a stredné školy, dlhé roky pripravoval príspevky do jazykovej poradne v Slovenskom rozhlase, zúčastňoval sa mnohých domácich i zahraničných konferencii, pôsobil ako člen viacerých redakčných rád.

Výsledky tejto rozsiahlej činnosti boli ocenené vedeckými hodnosťami kandidáta vied (CSc) a doktora filologických vied (Dr.Sc.). Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dosiahol vedecko-pedagogickú hodnosť docenta. Po nástupe na Pedagogickú fakultu do Nitry bol vymenovaný za vysokoškolského profesora pre odbor slovenský jazyk. Keďže profesor Ján Oravec ovládal viacero jazykov – okrem všetkých slovanských jazykov plynule hovoril nemecky, francúzsky a čiastočne aj anglicky – ako uznávaný jazykovedec sa zúčastňoval zahraničných ciest aj do neslovanských krajín, čím len zvyšoval záujem o slovenčinu v zahraničí.

Takmer 64-ročný život profesora Jána Oravca vyhasol 1. mája 1986. Miestom jeho posledného odpočinku je cintorín v rodnej obci Rozbehy.