Ľudový kroj

Kroj obyvateľov Cerovej je dnes už len pamiatkou. Pôvodný kroj mužov sa skladal z tmavomodrých súkenných nohavíc, z bielej košele so širokými rukávmi. Košeľa nemala límec a pod bradu sa uväzovali ornamentom vyšívané a strapcami opatrené „žinky“. Na košeľu sa natiahla vesta zvaná „prutzlek“ pestro vyšívanej látky. Na hlave bol malý guľatý klobúk. Na nohách čižmy. Tak vyzeral sviatočný mužský kroj. V pracovných dňoch sa nosili konopné košele a široké, strapmi dole opatrené, konopné gate. V lete na nohách sa nosili kožené pantofle bez päty, v zime slovenské boty. V zimnom období sa nosili haleny z bieleho tlstého súkna alebo hazuchami na pleciach opatrené kratšie kožuchy. Hazuchy boli akoby krídla na kožuchu. Tie sa dali prehodiť dopredu a do nich sa zamotali ruky, aby neoziabalo. Kožuch bol zdobený kúskami rôznofarebnej kože a na chrbáte mal rok výroby s iniciálmi majiteľa. Kožuch siahal niečo niže pása, halena pod kolená. Chlapci, ktorí sa ženili v zimnom období šli k sobášu v halenách.

Veľmi pekný no na peniaze náročný bol ženský kroj. Spodným prádlom u všetkých žien mladých i starších bol z drsného konopného plátna. K sviatočnému kroju mladej devy patril tylový hodbávny alebo plyšový ručník na hlave, v lete z bielej látky ušité rukávce s vyšívanými obojkami a tacľami na rukávoch. Na rukávce sa obliekal prutzlek /vesta/ atlasový , kvetový alebo stromový, zlatom a striebrom vyšívaný. Sukne boli z viacfarebného pestrého kašmíru. Spodný okraj sukne bol lemovaný červenou alebo ružovou podšívkou. Do sukne, ktorá bola skladaná vošlo až 10 rífov látky, čo je 7 metrov. Vpredu bola zástera, dole vystrapená nad strapcami boli dva rady ornamentálnej domácej výšivky. Od pŕs visela 10 cm vyšívaná stuha so zlatými alebo striebornými strapcami. Rovnaká stuha bola i vzadu od pása po okraj sukne. Na nohy sa obúvali čižmy. V nich boli na nohy namotané onučky. Mladá nevesta mala oblečené zhruba to isté, len na hlave mala veniec z rozmarínu. Kašmírovú sukňu nahradila ťažká sukňa z tmavého súkna. Miesto zástere bol takzvaný fertoch z atlasovej rôznofarebnej látky, na ňu boli našité jemné čipky. V zimnom období rukávce nahradil plyšový kabát zvaný u nás kacabaja. V pracovných dňoch nosili ženy kroj z lacnejších látok.

Ľudové zvyky v obci

S postupnou modernizáciu života zanikol aj rad ľudových zvykov. Medzi už zaniknuté ľudové zvyky patrilo chodenie pod šable v období fašiangov. To skupina dospelých mládencov s hudbou a drevenými ražňami chodila po domoch a hlavne tam, kde mali slobodnú devu. Po tanci s gazdinou a dievčatami ich obdarovali zvyčajne fašiangovými šiškami, slaninou, pálenkou prípadne peniazmi. Pred ukončením pôstu na smrtnú nedeľu chodievala mládež s Morénou. Ona bola symbolom zla, ktoré ľuďom spôsobila zima. Chodenie s Morénou znamenalo odchod zimy. Bola to podoba zlej ženy s otrhanými šatami. Na záver chodenia s ňou ju hodili do potoka a utopili.

O týždeň, na kvetnú nedeľu, opäť mládež chodila „s letečkom“. Bol to konár pučiacej vŕby ozdobený výduškami vajec a rôznofarebným krepovým papierom.

Pri speve piesne „ už vám to letečko nesieme …“ boli deti obdarované zvyčajne surovým vajíčkom alebo šestákom.

K veľkej noci si každý hľadel prichystať z 8 vŕbových prútikov upletený kocar a chodilo sa po šľahačke. Na Vianoce sa lialo olovo. To robili slobodné dievčence, keď podľa tvaru schladnutého olova hádali, aké povolanie bude mať ich nastávajúci. Tie, ktoré boli zvedavé, z ktorej strany im ženích príde, šli o polnoci alebo po štedrej večery triasť slivky do záhrady. Potriasli a čakali, z ktorej strany zašteká pes. Odtiaľ mal prísť ženích. Ľudové zvyky však takmer úplne zanikli okrem veľkej noci.