Z histórie obce v rokoch 1939 -1945

6. apríla 2015 si obyvatelia našej obce i nášho regiónu   pripomenuli  70. výročie oslobodenia Slovenska od fašizmu. Udalosti spred 70 rokov priniesli koniec utrpenia vo vojne, cieľom ktorej bolo podriadiť svet  nenávistnej fašistickej a nacistickej ideológii. Vojna, ktorá trvala vyše 6 rokov, zasiahla milióny ľudí na celom svete.  Hoci  Slovensko v podobe Slovenského štátu patrilo k spojencom Nemecka a bolo súčasťou fašistických zoskupení, jeho obyvatelia si uvedomili hrozbu a dôsledky fašizmu. Vystúpili proti domácej vláde i fašistickým agresorom a v roku 1944 sa so zbraňou v ruke pripojili k protifašistickému hnutiu. Slovensko tak vstúpilo do priamych bojov za slobodu.

Ako to bolo v našej obci, zaznamenáva jej kronika, súkromné archívy našich občanov a spomienky, ktoré sa odovzdávajú z generácie na generáciu.

Naša obec bola počas vojny súčasťou tzv. Schutzzone – nemeckej ochrannej zóny, ktorá spadala pod nemeckú vojenskú právomoc. I keď konkrétna dohoda o ochrannom pásme vznikla až 12. augusta 1939, Nemci obsadili toto územie bez akéhokoľvek ozbrojeného odporu už druhý deň po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939. Malé Karpaty geograficky orientované severojužne mali byť hlavnou obrannou líniou pred možným útokom z východu.  Na toto pohorie Nemci kládli veľký dôraz. Nemecká armáda tu zriaďovala svoje vojenské objekty   a posádky.  Naši občania podliehali vo vojenských a bezpečnostných veciach nemeckej brannej moci.  Jediná symbolická slovenská posádka bola v Senici, ale i tú neskôr vystriedala nemecká vojenská zaisťovacia služba a vojenská nemecká poľná polícia, ktorá sledovala všetky prejavy protifašistického hnutia. Výdatne jej pomáhali oddiely Hlinkovej gardy. Nemeckí velitelia a vojaci bývali aj v Cerovej. Využívali aj strelecký polygón na  neďalekej Škodovke – dnes VTSÚ Záhorie, kde mali aj lazaret. Na niektorých vrchoch, hradoch a kostolných vežiach v okolí boli pozorovateľne a rádiostanice. Ako strážny objekt a pozorovateľňa sa používala aj stavaná železnica Plavecký Mikuláš – Jablonica. Mala tiež slúžiť na zásobovanie a ako úniková trasa z Malých Karpát. Práce začaté v roku 1943 boli niekoľkokrát prerušené. Po vypuknutí SNP a obsadení Slovenska nemeckou armádou sa stavba realizovala pod dohľadom Wermachtu. Na stavbu trate nahnali Nemci veľa občanov z okolia. Medzi nimi aj 80 Židov, pre ktorých v majeri Brezina postavili drevený barakový tábor. Podarilo sa im  jednej noci ujsť  do hôr k partizánom.

Tieto a ďalšie udalosti mali nepochybne vplyv aj na našich občanov. Ich život poznačený vojnou bol ťažký. Bola drahota, fungoval lístkový systém, prekvital čierny trh. Obyvatelia obce vedeli málo o tom, čo sa skutočne deje na frontoch, mnohí však tajne po večeroch počúvali rádiá Moskva a Londýn  a dostali sa k nim správy, aká je skutočnosť.  Bolo to veľmi nebezpečné, lebo za zistenie protinemeckých sympatií hrozil  koncentračný tábor. Mnohí však boli odhodlaní pomáhať protifašistickému odboju. V obci vznikla tajná skupina, ktorá podobne ako ďalšie miestne malokarpatské občianske skupiny s názvom Protiboj, organizovala protivládnu a protinemeckú činnosť. Pomáhala utečencom z protektorátu a zo zajateckých táborov a prebehlíkom, ktorí prešli na stranu odboja. Po vzniku ilegálnej SNR v decembri 1943 členovia tejto skupiny utvorili 1. ilegálny revolučný národný výbor, ktorého predsedom bol hájnik Pavel Tomek, členmi Ján Vojáček, Pavel Pavlík, Jozef Fiala, Pavel Ráček, Martin Halabrín, Štefan Vávra st., Michal Šeliga, Gabriel Chlup, Ján Jarábek. Jeho úlohou bolo prevzatie moci a pomoc odboju. Členovia výboru organizovali zbierky peňazí a naturálií hlavne na pomoc partizánom, ktorí sa usadili v našich horách. Ján Jarábek nadviazal spojenie s oddielom Jána Reptu, ktorý sídlil v Brezovej pod Bradlom. Spojkou bol Ľudovít Šlahor z Hlbokého, ktorý dodával partizánom poznatky o činnosti protipartizánskej skupiny Eddelweis, ktorá sa usadila u nás v Brezine. Podpora partizánov vyznela i v tom, že u Jána Jarábka, Pavla Tomka a Gabriela Chlupa sa schádzali partizáni slovenskí aj ruskí, ktorým sa podarilo ujsť z lágrov v Rakúsku. Niekoľko z nich sa ukrývalo aj v Podskalinách u Nemcových. Odtiaľto cez hory prechádzali ďalej na Brezovú. Vedelo o tom aj miestne četníctvo, ale o veci pomlčalo. Schôdzky výboru sa konali tajne. Najväčšie nebezpečenstvo členom výboru hrozilo zo strany nemeckého hájnika, ktorý žil v našej obci  ešte pred vojnou. Tento pred prechodom frontu tušiac odplatu ušiel do Nemecka.

V oblasti Malých Karpát pôsobilo niekoľko partizánskych skupín. Vykonávali spravodajskú, agitačnú, bojovú a diverznú činnosť. Okrem spomínaného oddielu Jána Reptu na kopaniciach  v okolí operoval aj 11. oddiel   veliteľa Vendelína Lančariča – oba oddiely  patrili do II. partizánskej skupiny M.R.Štefánika. Z ďalších najaktívnejšia a najväčšia bola II. partizánska brigáda Stalin, ktorej velili sovietsky veliteľ I.D. Dibrov a Jozef Brunovský. Pod jej velením pracoval oddiel „Hurban“ Miloša Uhra. Odbojové akcie vykonával i oddiel Štefana Čúvalu „Za ideál“.  Spravodajskú činnosť okrem miestnych odbojových skupín vykonávala aj partizánska skupina sovietskeho kapitána Jermaka,  a tak Červená armáda mala dostatok informácií o nemeckej obrane. Partizánske skupiny v okolí sledoval aj ďalší oddiel nemeckých vojakov, ktorí sa v roku 1940 nasťahoval do kaštieľa v Jablonici, kde mali Nemci zriadený aj psinec. Od roku 1944 aj jednotka nemeckej  vojenskej polície  Sicherheitsdienst v Senici a jednotka Edelweiss zriadená u nás v Brezine.

Mnohí občania riskujúc vlastný život pomáhali nielen partizánom, vojakom, ale i civilistom, ktorých Nemci prenasledovali. Takto to bolo aj v rodine našej občianky Heleny Uhríkovej, rodenej Olbrichovej, ktorá ukrývala Evu Rothovú zo židovskej rodiny Dr. Rotha – Borského pred holokaustom až do konca vojny. Holokaust hrozil aj  Dr. Alexandrovi Ehrenreichovi zo susednej Jablonice, ktorý sa v čase druhého transportu Židov po vypuknutí SNP od septembra 1944 až do konca vojny skrýval na Rozbehoch.

Muži z obce, ktorých sa týkala branná povinnosť,  museli  počas vojny narukovať do slovenskej armády. Mnohí počas svojej vojenskej služby  prežili ťažké chvíľky.  Ako príslušníci Slovenského štátu museli bojovať na strane nacistov. So svojimi jednotkami sa dostali ďaleko do cudziny. Takto sa až na Kaukaz dostal Štefan Mikulčík, švagor Jána Obulaného, ktorý si  túto udalosť zaznamenal do svojej Biblie. Mikulčík bol nasadený do bojov tzv. Rýchlej divízie Slovenského štátu, ktorá sa začiatkom jesene 1942 dostala až do severných predhorí západného Kaukazu. Tu ako vojak prvého sledu padol. Mnohým z našich vojakov sa podarilo prebehnúť na stranu odboja alebo dezertovať, vrátili sa domov, ale museli sa ukrývať. Šťastná náhoda zachránila  nášho významného jazykovedca rodáka z Rozbehov Jána Oravca, ktorý v roku 1944 dezertoval z armády. Počas presúvania jednotky, v ktorej slúžil, vyskočil z idúceho vlaku pri železničnej zastávke Cerová-Lieskové. Dostal sa domov na Rozbehy, kde sa skrýval až do konca vojny, „spával za komínom“,  pripravený na útek, ak by náhodou vtrhla do dediny nemecká hliadka. Krušné  časy počas svojej pešej cesty z východného Slovenska zažil aj Ján Režnák. V roku 1944 narukoval do armády. Bol vojakom Východoslovenskej armády, divízie, ktorá mala podľa dohody organizátorov SNP napomáhať povstaniu a postupu osloboditeľských vojsk. V jej velení však nastal  tesne pred začiatkom povstania zmätok, Nemci ju odzbrojili, velitelia ušli a vojaci sa rozpŕchli po Slovensku alebo odišli do ZSSR.  Podobne sa z východu vrátil aj Ján Obulaný.

Zo spomienok Cerovčanov vieme, že naši obyvatelia sa zapojili aj do priamych bojov ako členovia domáceho a zahraničného odboja. „Keď prepuklo SNP, zovreli sa päste aj nás Záhorákov“, napísal  učiteľ Anton Janák a zaznamenal  niekoľko mien a udalostí. V čase SNP bojovalo na povstaleckom území 6 mužov – Jozef Gurín, Ján Hajdučko, Pavel Hološka, František Roman, Jozef Jastráb a Ján Holič. Boli chytení Nemcami a odvlečení na nútené práce do Nemecka.  Všetci prežili a šťastne sa vrátili domov. Traja naši občania vstúpili v ZSSR do 1.československého armádneho zboru. Boli to Anton Nemec, Viktor Ondruš a Ernest Jánoš. Viktor Ondruš  so svojou jednotkou prešiel z územia ZSSR celé Poľsko a po  návrate do vlasti zahynul v ťažkých bojoch pri oslobodzovaní Ostravy. Ernest Jánoš a Anton Nemec boli príslušníkmi II. československej paradesantnej brigády, ktorá operovala aj v centre povstania.  Ernest Jánoš bojoval priamo v Banskej Bystrici,  po  potlačení povstania sa skrýval v horách a po návrate domov ochorel a po vojne zomrel. Naši občania sa zapojili aj do bojov na západnom fronte, najmä v rámci československých jednotiek vo Francúzsku – boli to Felix Hološka, Martin Lukáč, Jozef Paták, Teofil Tomek a Ján Nemec. Do odboja sa aktívne zapájal i  Jakub Krempaský, ktorý sa do našej obce po vojne priženil.

Predzvesťou skutočnej vojny v obci boli denné aj nočné poplachy pri preletoch bojových nemeckých, ruských aj angloamerických lietadiel. Ozajstné bojové udalosti zasiahli našu obec v roku 1944.  Množili sa nálety spojencov na vojenské objekty. 7. júla 1944 nad obcou letela letka amerických bombardérov, ktoré sprevádzali bojové stíhačky. Pri prenasledovaní nemeckými stíhačmi jeden z bombardérov Fortress B-17G, Se. No. 42-91783 začal horieť a o 10,28 hodine sa zrútil pri našej obci. Letcom sa ešte pred haváriou podarilo vyskočiť, ale len traja z 10 ušli pred zajatím. Z padajúceho lietadla prvý vyskočil radista T/Sgt. Virgil Stuart, druhý palubný mechanik T/Sgt. Norton Skinner. Netušili, kde sa nachádzajú. Lietadlo zanechalo za sebou čiernu stopu dymu. Preto sa onedlho  objavili nemeckí vojaci a začali prečesávať les. Stuarta ukrytého v kroví nenašli, zobrali ho miestni ľudia a neskôr sa ukrýval  v Hlbokom u J. Šlahora až do konca vojny.  Skinner padol na pole, kde boli ľudia, no tí sa rozutekali. Zajal ho  slovenský žandár, ktorý ho odviedol do Bratislavy a neskôr sa dostal do zajateckého tábora pre zajatých letcov v Griňave. Ďalší z posádky, zadný strelec, seržant Samuel Strode, pristál v lese a neskôr tu objavil ich druhého pilota Jacka Kelloga. Obaja sa vydali na cestu východným smerom. Strodeho pri Senici chytili a tiež skončil v Griňave. Kellog sa dostal do Maďarska, kde ho maďarskí žandári odovzdali nemeckým vojakom,  neskôr skončil vo väznici v Budapešti  a zajateckom tábore Stalag-Luft III v Nemecku. V zajatí prežil vojnu. Seržanti Skinner a Strode sa zapojili do SNP a boli z letiska Sliač – Tri duby 17.septembra 1944 odvezení Američanmi do Talianska na ich materskú leteckú základňu. V roku 1998 Jack Kellog spolu so skupinou amerických veteránov navštívil Slovensko a aj našu obec.

Čierny deň nastal 20. septembra 1944. Okolo 13. hodiny  nadletela nad obec skupina amerických bombardérov. Ľudia boli už na podobné udalosti zvyknutí a nevenovali im veľkú pozornosť. Roj lietadiel sa nad Senicou otočil a zhodil na severný okraj dediny – do častí Prídavky a Dedina asi 150 menších a väčších trhavých bômb. Letka zasiahla obec zrejme omylom, považovala Cerovú  za Kuchyňu, kde bol  jej  cieľ –  nemecké  vojenské letisko. Zem sa triasla a všetko rinčalo. Bomby v dedine zasiahli dom Jarásových, padli  do humna Jánošom a jedna bomba padla medzi obchod a obecný dom, ktorý bol vtedy vo výstavbe. Bolo veľkým šťastím, že bomby nezasiahli miestnu školu, kde malo asi 200 detí popoludňajšie  vyučovanie. Šťastie však nemali dve starenky, 70-ročná Mária Nemcová a 72-ročná Magdaléna Pavlíková. Tá išla z obchodu a v jednej ruke niesla nákup a v druhej držala vnučku Aničku. Dievčatko zostalo nažive, ale starenku črepina trafila rovno do srdca. Ťažko zranený bol aj František Retzer, mal zlámané nohy a tiež Anna Jánošová – črepiny jej zranili brucho. Bomby spôsobili aj veľké materiálne škody a úhyn zvierat. Zanechali však aj iné stopy. Po chotári zostali roztrúsené nevybuchnuté bomby. Jedna z nich usmrtila  14- ročného chlapca, ktorý ich doma v záhrade  kladivom rozoberal. Podobným spôsobom prišli o nohu aj ďalší 2 chlapci.

Front sa pomaly približoval. Vo februári sa v majeri Brezina ubytovala spomínaná jednotka Edelweiss a Vlasovci.  Vlasovci boli vojaci Vlasovovej armády, ktorá spolupracovala s Nemcami. Bojovali najmä v protektoráte a na moravsko-slovenskom pomedzí. Zaujímavosťou je, že niektorí prebehli na stranu protifašistického odboja, ale niekoľko skupín sa na Slovensku zdržiavalo aj po vojne a robilo záškodnícke akcie.  Nemci spolu s gardistami sliedili po okolí a podozrivých posielali  nemeckej vojenskej polícii Sicherheitsdienst do Senice.  Takto sa podľa záznamov dostala do väzenia aj 4-členná rodina Paukerovcov z našej obce. Nemecká polícia vypočúvala a mučila mnohých väzňov, časť z nich strieľala a zakopala v Surovinskom lese pri Senici. Hrozbou boli aj Vlasovci, v noci sliedili po domoch, robili výpady do Rozbehov a na kopanice do Prietrže, kde sa zdržiavali slovenskí aj sovietski partizáni. Často sa prezliekali za miestnych, chodievali do domov a tu sa nechali nájsť vlastnými, aby mohli vydierať ľudí a vyrabovať príbytky. Raz pri výpade do Hradišťa pod Vrátnom zbadali svetlo v rodine pekára Štefana Masára. Zhabali ho a v Brezine tak zbili, že zraneniam podľahol. Pochovali ho v Bori. Zlú skúsenosť s Vlasovcami mal aj Pavol Krchňavý. Jeden z nich mu predal zbraň a bitkou ho nútili priznať sa k spolupráci s tajným odbojom v obci a s partizánmi. Dali ho do transportu previnilcov  a mal byť odvezený do Nemecka. Podarilo sa mu však ujsť z vlaku, a tak si zachránil život.

V marci – tesne pred frontom sa naši  občania utiahli do pivníc a skrýš. V škole sa nevyučovalo, bola zhabaná na vojenské účely. V obci bolo vyhlásené stanné právo – štatárium. Od šiestej hodiny večer do šiestej ráno sa nesmelo vychádzať z domov. Obec bola preplnená ustupujúcimi Nemcami, zbraňami, koňmi. Vzduchom preletovali sovietske stíhačky. Nemci tesne pred ústupom vyhodili do vzduchu tunel Cerová – Buková. 5. apríla o 15 hodine obec zasiahla delostrelecká paľba. Z doliny pri Bukovej doleteli zápalné delostrelecké granáty. Výsledkom bolo 7 požiarov, ktoré hasili obetaví hasiči. Ťažko zranený bol kováč Pavol Uhrík, ktorý zraneniam podľahol. Prišla posledná vojnová noc, všade sa ozývalo dunenie diel a motorových vozidiel. Nemci ustúpili. Chceli ešte vyhodiť do vzduchu most a liehovar, ale nepodarilo sa im to.  Vzali z krytov niekoľko občanov, aby im ukázali cestu cez les. Tým sa podarilo utiecť. Ráno 6. apríla o 5. hodine  hore ulicou Prídavky prišiel prvý sovietsky vojak z výzvednej jednotky. Občan Pavel Jánoš, ktorý bol v čase 1. svetovej vojny v Rusku, ho pozval do domu. Za prieskumníkom popod dedinu od Prieval postupne prichádzali osloboditeľské jednotky. Na koňoch pricválali kozáci, ktorí pokračovali do Jablonice.

Našu oblasť oslobodzovali vojská 2. ukrajinského frontu zložené zo sovietskych a rumunských armád pod velením maršala Sovietskeho zväzu Rodina Jakovleviča Malinovského – 1. gardovej mechanizovanej jazdeckej skupiny generálporučíka Ivana Alexandroviča Plijeva, 53. armády generálporučíka Ivana Mefodieviča Managarova a 1. rumunskej  armády. Proti nim stála nemecká skupina armád Juh, pod ktorú spadali aj maďarské divízie a niektoré bojaschopné útvary Slovenského štátu. V priebehu operácie im velil generálplukovník Dr. Lothar Rendulic a neskôr generál pechoty Friedrich Schulz.

Mnohí občania sa v strachu pred odvetou Nemcov ukryli do hôr, ale postupne sa odvážili do dediny. Vítali svojich osloboditeľov a tešili sa nadobudnutej slobode. Pri oslobodzovaní našej obce nepadol žiadny vojak, ale v bojoch v okolí  padlo asi 100 vojakov, z nich 36 je pochovaných v Prievaloch.  V obci bol dočasne pochovaný jeden sovietsky vojak, Alexander Parchovenko, ktorého pri kostole v Jablonici zastrelil nemecký vojak.  Po prechode frontu bol v kaštieli  ustanovený štáb maršála  Malinovského a po domoch ubytovaní vojaci. Občania z určitých častí dediny sa vysťahovali do Rozbehov, do susedných obcí a aj do hôr. Nevedeli, čo ešte bude. Táto situácia trvala asi týždeň, potom sa všetci vrátili domov. 17. apríla sa riadenia obce ujal národný výbor, predsedom ktorého sa stal Pavel Tomek, podpredsedom Ján Vojáček. Pretože  v okolí sa ešte zdržiavali Nemci, ktorí nestihli ujsť, bola v obci zriadená milícia pod vedením učiteľa, dôstojníka v zálohe, Antona Janáka, ktorá mala asi 30 mužov a  spolu s 8 sovietskymi vojakmi sledovala okolie a zabezpečovala pokoj v obci. Naši občania chodili opravovať Nemcami zničené mosty a neďaleký železničný tunel, ktorý Nemci pri ústupe zavalili. 9. mája konečne zazneli kostolné zvony a oznámili koniec vojny.

Vojna sa končila, ale ešte dlho zastala v povedomí ľudí. My dnes vojnu nepoznáme, ale mali by sme si pripomínať, čo sa stalo a prečo. Spomienka, ktorú jej takto venujeme,  by nám mala pripomínať hrdinstvo ľudí, ktorí nám priniesli slobodu a tiež aj posolstvo, ktoré nám odovzdali -  vážiť si  mier, pokojný život a robiť všetko preto, aby ľudia spolu vychádzali a navzájom sa rešpektovali.

Spracovali: PaedDr. Božena Malichová, Richard Keračík

Dôvetok: Niektoré fakty a udalosti sú spracované len na základe spomienok našich občanov. Nie sú preto úplné a možno ich doplniť. Prosíme preto tých, ktorí majú ďalšie poznatky o tomto období, aby sa obrátili na autorov. Ďakujeme.

Zdroje: Kronika obce Cerová.

Naše Záhorie 3-4/99, str. 3.-5.  Malacky 1999.

Záhorie 1/2005, str. 19-20. Záhorské múzeum Skalica,  Skalica 2005.

Ružička, O.: Protifašistický odboj v okrese Senica. Bratislava 1974.

Zuščík, J.: Hroby bez náhrobníkov alebo Súvislosti tajomstva Surovinského lesa. Senica 1991.

Rehuš,J.: Náručie Kopaníc.  Senica 2000.

Kováč, D. a kolektív: Kronika Slovenska.  Praha 1999.

http://www.druhasvetova.sk/OLD/view.php?cisloclanku=2009080001.

Spomienky miestnych občanov.